V rámci organizovanej vysokoškolskej praxe študenti nemajú nárok na odmenu. Je to zneužívanie študentov?
V roku 2013 som ako „štvrtáčka“ začala praxovať v Prekladateľskej a tlmočníckej spoločnosti (PATS), predchodkyni dnešného občianskeho združenia LCT. Familiárne mu hovoríme „prekladateľská“. Nerozumela som výhradám svojich spolužiakov voči tomu, že nás PATS neplatí, pretože v rámci nášho štúdia je prax povinná. Museli sme si ju robiť tak či tak a ja som bola vtedy Zuzane Angelovičovej, ale aj doc. Biloveskému a doc. Djovčošovi vďačná, že projekt školskej prekladateľskej rozbehli. Pretože som tam v magisterskom štúdiu robila nielen reálne preklady a chodila som tlmočiť reálne akcie, ale preklady sa mi vracali opravené a s poznámkami. Každý nasledujúci bol lepší. Dnes mi korektor opraví už len kde-tu člen, a to je štádium, ktoré som dosiahla do značnej miery vďaka formatívnemu hodnoteniu. Formatívne hodnotenie je to, keď vám niekto povie nielen to, že niečo máte zle, ale aj vám vysvetlí prečo a poradí, čo máte robiť, aby to bolo dobre. Bez spätnej väzby prax neplní svoje poslanie, ak neviete, či to robíte dobre alebo zle, nemáte sa ako zlepšovať. V horšom prípade si dokonca pestujete nesprávne návyky. Hneď po skončení štúdia som si otvorila živnosť a práca sa mi sype dodnes, pretože už keď som si zakladala vlastnú firmu, mala som za sebou stovky preložených strán a zo desať odtlmočených akcií. Nezačínala som od nuly a svojim klientom som to vedela ľahko dokázať.
Zuzana bola tá, ktorá ma najviac naučila, a ja jej pochodeň dodnes nesiem. Od roku 2013 som s prekladateľskou prešla dlhú a miestami dosť strastiplnú cestu: najskôr som robila preklady a redakcie a tlmočila som, neskôr som (stále ako študentka) pomáhala s riadením väčších projektov, ktoré nám Zuzana delila na menšie časti. Na doktorandskom štúdiu som po nej celú prekladateľskú prebrala a stala som sa jej projektovou manažérkou. Svoje si tu odpraxoval aj môj milý kolega dr. Matej Laš. Patril do prvého ročníka, ktorý som ako doktorandka učila. No a dnes spolu sedíme v kancelárii a prekladateľskú spravujeme spolu, lebo stále trváme na tom, že je to správna vec. No a tomu sa hovorí medziogeneračná kontinuita.
Spravovať prekladateľskú nie je ľahké. Ak ste už niekedy skúšali pracovať v tíme, iste chápete prečo. No a my tých tímov máme niekoľko súbežne, musíme ich koordinovať, plánovať termíny, kontrolovať dodržiavanie termínov, kontrolovať kvalitu prekladov, viesť evidenciu, fakturovať a komunikovať so študentmi-prekladateľmi a klientmi. Každý manažér, ktorý je zodpovedný za to, aby jeho tím urobil, čo má, a urobil to načas a dobre, ocitáte sa medzi dvoma aj troma mlynskými kameňmi. Je to stresujúce a je toho veľa.
Nemáme za to každý mesiac výplatu ako manažér v komerčnej agentúre, pretože my nie sme komerčná agentúra, ale vzdelávací projekt. Čas a energiu do projektového manažmentu a ekonomických záležitostí okolo prekladateľskej investujeme v prvom rade preto, že nám na našich študentoch záleží a chceme ich do sveta vypraviť s najlepšou výbavou.
Takže ešte raz. Je to zneužívanie študentov?
Som presvedčená, že nie. Pridaná hodnota organizovanej praxe je pre študenta v prehlbovaní zručností. A tie peniaze, ktoré LCT zarába? Do vrecka si ich nedávame, nebojte sa. Preklikajte si našu stránku a zistíte, kam ich investujeme. Vďaka nim vychádzajú knihy, organizujeme vzdelávacie podujatia pre študentov, prichádzajú k nám pozvaní prednášajúci, vydávame Kritiku prekladu a podporujeme členov nášho občianskeho združenia vo vedeckých a osvetových aktivitách. A to je len začiatok.