Časopisy

Presne pred rokom sa mi dostalo pocty pridať sa ku kolektívu vedeckej rady tohto výnimočného časopisu. Kritiku prekladu so zanietením sledujem od jej počiatkov, a už od prvého čísla intenzívne vnímam, s akou vervou, dôslednosťou a vysokou odbornosťou poskytuje časopis priestor pre systematickú reflexiu umenia prekladu a myslenia o ňom. Nadmieru ma však na jeho stránkach teší ešte niečo. Čosi, čo intenzívne cítiť hneď v úvodníku k úplne prvému číslu časopisu (Djovčoš, 2013) a kontinuálne na stránkach ďalších vydaných čísel – silné odhodlanie prispieť k zviditeľňovaniu sveta prekladu, prekladania a prekladateľskej profesie. Kritika prekladu sa vo svojich počiatkoch zároveň zaviazala k ďalšiemu hodnotnému cieľu, a to k zviditeľnovaniu slovenskej tradície myslenia o preklade, slovenskej tradície kritiky prekladu. Nie schematicky, a nie preto, lebo sa to patrí. Motivácia redakcie totiž pramení z presvedčenia, že domáca tradícia má čo ponúknuť a ďalšie generácie na nej dokážu hodnotne stavať. A hoci pre mnohých môže táto formulácia znieť ako klišé, na príklade vlastného pozorovania mi dovoľte toto presvedčenie podporiť...

Vždy keď prišla na pretras ekvivalencia, vernosť, doslovnosť, Janko Vilikovský spomenul: Translation is like a woman. If it is beautiful, it is not faithful. If it is faithful, it is most certainly not beautiful (Preklad je ako žena. Ak je pekný, nie je verný, ak je verný, nie je pekný). Uvedené pomerne známe prirovnanie prekladu k žene sa pripisuje rôznym autorom, ja ho však budem mať navždy spojené s neprehliadnuteľnou osobnosťou Jána Vilikovského. S určitosťou môžem povedať, že náš dekan ho nepoužíval so zámerom žiadnej negatívnej konotácie a ani iných bočných úmyslov. Bol to iba dôkaz toho, že aj napriek povestnej prísnosti dokázal brať situácie s humorom, vedel odľahčiť stresové situácie najmä počas štátnic, keď sa snažil upokojiť študentov. V súvislosti s ním sa mi v mysli vynára aj ďalšia spomienka z obhajoby mojej dizertačnej práce. Členkou skúšobnej komisie bola aj prof. Vietorová, ktorá sa ma spýtala: „Na vašu obhajobu neprišiel nik z Banskej Bystrice? To je divné...“ Na jej otázku som hrdo zareagoval: „So mnou prišiel náš pán dekan, doc. Vilikovský.“ Bol totiž členom tejto komisie...

Edtioriál: Pred časom som dostala ponuku zmapovať vývoj myslenia o preklade za 90 rokov existencie časopisu Slovenská reč.1 Keď som na tú ponuku pri- kývla, ešte som netušila, že budem musieť prelúskať 50 translatologicky zameraných štúdií, ktoré boli za tie roky publikované na stránkach Slo- venskej reči. Kratšie či dlhšie, polemické či pochvalné, skúmajúce preklad z tých najrozličnejších uhlov. Prekvapilo ma, že popri ostatných jazyko- vedných témach bolo translatologických štúdií toľko ‒ Slovenská reč je predsa primárne lingvistický časopis...

Žijeme zvláštnu dobu, na môj vkus neznesiteľne negatívnu. Akoby okolo nás neexistovalo nič pozitívne. Nechce sa mi ani pozrieť si správy v televízii či PC, čítať noviny, lebo mám pocit, že médiá a novinári sa vyžívajú v negativizme, ktorý nám dennodenne predkladajú. A nemám chuť ani vymenovávať všetky problémy, ktorým musíme dennodenne čeliť. Márne sa snažím sa byť pozitívny, vôbec sa mi to nedarí, a predsa – napriek tušeniu o nepriaznivom vývine udalostí z externých či interných pohnútok predsa pravidelne zapínam televízor a čítam noviny...

Pamätáte sa na svoj prvý preklad? Nemám teraz na mysli profesionálny preklad pre vydavateľstvo či komerčnú sféru. Kedy vám po prvý raz napadlo, že by ste chceli niečo preložiť len tak, pre seba, úplne nezištne a čisto zo zvedavosti?..

Po horúcom lete zahalenom rúškami tajomstva týkajúceho sa termínu príchodu ďalšej vlny pandémie sa vám opäť hlásime s čerstvým číslom Kritiky prekladu a veríme, že aj najnovší prírastok našej redakcie si nájde čitateľov medzi nadšencami umeleckého prekladu, toho, ako vraví O. Kořínek, krásneho nezmyslu, o ktorý sa treba pokúšať...

Naozaj potrebujeme viac kritiky prekladu? Viem, že píšem úvod k časopisu s názvom Kritika prekladu, no dovoľte mi moju rečnícku otázku mierne rozvinúť. Kritika akéhokoľvek prekladu vždy môže existovať až po vzniku daného prekladu, z čoho vyplýva, že preklad diela už nezmeníme a cieľom kritiky zákonite musí byť predovšetkým presah diela navonok....

Tu som ja, vedec, bádateľ, vedecký pracovník. To som ja, vedec, bádateľ, vedecký pracovník humanitných vied, kričím! Som tu dobre? Som v dobrej spoločnosti? Som v spoločnosti, ktorá ma potrebuje? Už zrušili otrokárstvo Scopusu a Karentu?..

V Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave sme si 23. septembra 2019 prostredníctvom prezentácie knihy Nezameniteľný zmysel pre vecnosť: personálna bibliografia Milana Žitného1 pripomenuli osobnosť doc. PhDr. Milana Žitného, CSc. (1948 – 2019), literárneho vedca, germanistu, nordistu, prekladateľa z nemčiny a severských jazykov a vysokoškolského pedagóga, ktorý síce odišiel, ale zanechal nám bohatstvo pozoruhodných kníh, zaujímavých myšlienok a inšpirácií. Prezentácia knihy sa uskutočnila v príjemnej komornej atmosfére Ústavu, každého z prítomných primäla spomenúť si na Milana, na okamihy a chvíle s ním, momenty prežité v jeho spoločnosti či blízkosti...

Kritika prekladu intelektuálne náročná, potrebná a zároveň zmysluplná činnosť, dnes toľkokrát pertraktovaná prevažne v jej negatívnom zmysle slova, že to vyznieva až klišéovito. Poukazujeme na jej zmysel, hovoríme o jej potrebe pre rozvoj nielen kvalitnej prekladovej produkcie. Teraz nemám na mysli nielen preklad umeleckej literatúry, ale preklad všetkých textov do slovenčiny, pretože každý publikovaný preklad ovplyvňuje slovenské kultúrne prostredie, kultivuje/ nekultivuje národný jazyk, formuje a rozvíja naše kultúrne povedomie i náš intelekt...